reklama

Covidová smrť môjho strýka Tona bola ako smršť

Ešte 14. februára bol môj strýko Tono silný, vyšportovaný 79 ročný muž, ktorému by ste nehádali viac ako 65 rokov. 24. februára bol mŕtvy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Dva a pol roka po šokujúcej smrti môjho otca sme mama, brat a ja síce vo veciach smútenia a traumy skúsení harcovníci, ale spôsob, akým nám pandémia teraz vzala strýka Tona, nami aj tak otriasol. Bol to práve ten strýko, s ktorým sme mali blízky vzťah a vždy sme s ním mohli počítať. Po smrti nášho otca sme v jeho očiach hľadali a nachádzali otcove oči. To, že tu ešte bol on, ockovu stratu robilo trochu znesiteľnejšou. S mojim bratom Kajom boli ako dvojičky, stále spolu. Aby jeho smrť mala aspoň trošku zmysel, chcem sa s vami podeliť o príbeh jeho covidového konca. Aj keď budem spomínať aj intímne detaily, verím, že strýko - za aktívneho života vedec a človek otvorenej mysle - by v záujme osvety súhlasil.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Strýko Tono bol starý dunajský vlk, ktorý v lete pravidelne vstupoval v Karloveskej zátoke do Dunaja, po plaveckom zážitku sa pred zrakmi prekvapených zahraničných turistov impozantne vynáral v starom centre Bratislavy, a pešo, len v plavkách, odkráčal niekoľko kilometrov späť domov do Karlovej Vsi. Nikdy nefajčil, nemal na sebe gram tuku navyše a kondičku by mu závideli o polovicu mladší.

Strýko zaočkovaný ešte nebol, ale už bol objednaný na termín. Prvú dávku vakcíny mal dostať 23. februára. Ako a kde sa v druhý februárový týždeň nakazil už asi presne nezistíme a je možné, že práve jeho úžasná forma mohla zohrať psychologickú úlohu. Strýko Tono sa jednoducho cítil tak dobre, mlado a fit, že asi trochu stratil obozretnosť a vystavil sa nebezpečnej situácii. Možno to bola cesta prázdnym, no čerstvo aerosólom zamoreným výťahom v paneláku, možno priamy kontakt s prenášačom. Isté je, že kdesi musel dostať veľkú vírusovú nálož, pretože Covid ho zabil na siedmy deň od prvého symptómu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Klinický obraz

Moja mama mi zavolala v pondelok 15. februára, že strýkovi Tonovi vyšiel pozitívny test na koronavírus, ale cíti sa výborne a nemá žiadne symptómy. Ešte sme sa spolu pousmiali na tom, že akčný strýko určite bude mať veľký problém obsedieť doma v karanténe. Nasledovali tri pokojné dni bez symptómov.

A potom prišiel štvrtok, keď mu náhle vyletela horúčka a po nej nasledovali šialené hnačky a zvracanie. Okamžite som začala rešeršovať a zhrozená som zistila, že najmä u starších ľudí úporné gastroenterologické prejavy pri Covide môžu byť predzvesťou, že nasledovať bude veľmi ťažký priebeh choroby. Ak som to ako laik správne pochopila, tak vírusovej nálože bolo tak veľa, že obsadená bola aj sliznica zažívacieho systému. To už sa môj brat Kajo telefonicky pokúšal primäť strýka Tona, aby okamžite volal sanitku. Ten istý tlak vyvíjala aj naša sesternica Stelka, lekárka. Lenže strýko sa mylne nazdával, že hnačky sú len reakciou na lieky proti horúčke, ktoré si naordinoval. Ako sme sa neskôr dozvedeli, rovnako zúfalo ako môj brat a sesternica tlačila strýka do volania záchranky aj jeho všeobecná lekárka. Nepomáhali ani apely mojej vystrašenej tety Irenky. Strýko Tono bol presvedčený, že záchranka sa za skoro osemdesiatročným "koviďákom" s hnačkami ponáhľať nebude. Veď nekašle, nedusí sa, nelapá po dychu - on pre nich predsa nebude "typický" problémový pacient.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V sobotu sa mu trošku uľavilo, môj brat s mamou k dverám bytu priniesli po liekoch proti hnačke už aj banány a pečivo, strýko si dal trochu vývaru. Bol však taký oslabený hnačkami a zvracaním, že nevládal ani vstať z postele. Respiračné symptómy stále nemal. V nedeľu moja teta už rozhodla sama a zavolala sanitku. V ružinovskej nemocnici diagnostikovali obojstranný zápal pľúc. Vieme, že v nasledujúcich hodinách zdravotníci na klinike urobili pre strýka maximum. Aj tak však zomrel v noci z utorka na stredu. Zabil ho obojstranný covidový zápal pľúc, ktorý si strýko dlho vôbec neuvedomoval, necítil ho. Ten zápal prebiehal akokeby v utajení. Asi až tesne pred smrťou na nemocničnej posteli začal mať problémy s dýchaním. Vedel, že je koniec a jednu zo sestričiek stihol poprosiť, aby po jeho smrti odovzdala odkaz manželke, že to s ňou bol rozprávkovo krásny život. Dokonca vraj spomenul môjho brata a blízky vzťah k nemu. (Všetci sme dojatí a vďační, že pri tom výkone, ktorý naši zdravotníci podávajú, majú ešte silu a kapacitu odovzdať takýto odkaz).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

r poučení

Už rok stále dokola počúvame a čítame, že Covid 19 je záhadné, nevyspytateľné vražedné svinstvo so stovkami rôznych tvárí. Rozdáva všetky možné a nemožné karty a nikto nevie, ktorú si vytiahne. Môže to prísť ako jedna mohutná smršť a kým si stihnete uvedomiť, čo sa deje, je vlastne po všetkom. Tak to bolo u nášho strýka Tona. A tu je pár poučení:

+ Môžete byť akokoľvek silný, fit a zdravý človek vyššieho veku, nemusíte mať nadváhu, diabetes, vysoký krvný tlak ani žiadne iné riziko (okrem, samozrejme, veku). Stačí mať smolu a vytiahnuť si nesprávnu kartu. Preto, prosím, dávajte obrovský pozor na seba a svojich blízkych. Každý môže byť hrozba. Moja susedka Melis, ktorá prežila len ako zázrakom a s ktorej návratom z nemocnice sme už po troch ťažkých týždňoch ani nepočítali, sa nakazila vo svojej vlastnej kuchyni. Od kamarátky, ktorá pribehla len tak rýchlo na kávičku a nevedela, že má v sebe vírus.

+ To, že sa niekoľko dní po pozitívnom teste cítite super, nemusí vôbec znamenať, že sa to celé ešte desivo nezvrhne. Kým sa strýko Tono tešil z toho, aký má asymptomatický priebeh covidu, vírus sa už v jeho tele divoko replikoval a obsadzoval kľúčové pozície. S mojou 71 ročnou nezaočkovanou mamou sme preto dohodnuté, že ak by sa nakazila, bude si doma v izolácii pulzným oximetrom kontrolovať každých pár hodín nasýtenie krvi kyslíkom. A to aj ak by mala bezpríznakový priebeh choroby a cítila by sa dobre. Bude sledovať tendenciu a pri náznaku klesania bude okamžite kontaktovať lekára.

+ Keď strýka priviezli do nemocnice, nasýtenosť krvi kyslíkom bola uňho veľmi nízka. Toto len potvrdzuje, čomu sa tu na Západe venuje stále väčšia pozornosť: že v tejto pandémii by v každej domácej lekárničke mal byť aj jeden malý a potenciálne život zachraňujúci prístrojček, vyššie spomenutý prstový pulzný oximeter. Keby ho môj strýko mal a od začiatku choroby si meral hodnoty, pochopil by pri pohľade na ten malý zrozumiteľný displej, že klesajúca tendencia v tých číslach je zlé znamenie. Možno by si sanitku zavolal včas a ktovie, snáď by dnes žil.

+ Úporné hnačky a zvracanie pri Covide môžu byť veľmi závažným varovným signálom. Aj tu platí: radšej tento stav rýchlo konzultovať s lekárom. Nečakať. Nemyslieť si, že keď hnačky ustanú, je dôvod na radosť. V našom prípade bola tá radosť zradná.

+ Predpokladajme, že môj strýko sa nakazil vo výťahu. Presne o tomto hovoril nemecký virológ Alexander Kekule v rozhovore, ktorý som nedávno počúvala. Ľudia majú rúška na osamelých miestach pod holým nebom iba preto, že je to prikázané, pritom riziko nákazy je v takej situácii zrejme minimálne. Veď v poriadku, taký je príkaz. Ale tá istá stará pani, ktorá svedomito dodržiava nosenie rúška na verejnosti pod holým nebom, potom s klamlivým pocitom bezpečia vstúpi s nahou tvárou vo svojom dome do výťahu. Profesor Kekulé to povedal jasne: výťah je malý a frekventovaný priestor a preto mimoriadne rizikový aj ak je úplne prázdny. Neviete, kto v ňom bol chvíľku pred vami. Možno asymptomatický sused v najinfekčnejšej fáze svojej choroby, ktorý práve zadychčaný pribehol z vonka a poriadne sa vo výťahu vydýchal... (Inak virológ Kekule do výťahu nevstupuje už rok vôbec. Ani s rúškom).

Mohla by som asi takto pokračovať. Ale dnes ešte musím napísať obradnú reč pre strýka, vo štvrtok má pohreb. Trochu je pre nás v tom veľkom žiali útechou, že odišiel naozaj rýchlo, bez dlhého utrpenia. A po krásnych a veľmi šťastných pár desaťročiach s mojou tetou Irenkou, ktorá bola láskou jeho života. A ak táto malá rekonštrukcia, o ktorú som sa pokúsila, pomôže aspoň jednému nakazenému zavolať si pomoc skôr, tak potom možno môj strýko Tono neodišiel úplne nadarmo.

Lucia Livschitz Kollárová

Lucia Livschitz Kollárová

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  99x

Som vyštudovaná novinárka, celý život som v nejakej podobe pracovala so slovom. Od roku 2015 žijem so svojim švajčiarskym manželom a malou dcérkou v Zurichu. Tento blog som pôvodne venovala strate môjho otca. Vo svojich textoch sa na jeho smrť a na to, ako som ju spracovala, pozerám z rôznych uhlov. V nádeji, že tí, ktorí tiež trpia, nájdu útechu. Rana z leta 2018 je stále veľmi živá, no život ide ďalej a pomaly začínam písať aj o inom. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu