Moji zaočkovaní svokrovci, suseda bojujúca o život a môj mŕtvy otec

Autor: Lucia Livschitz Kollárová | 24.12.2020 o 8:00 | Karma článku: 11,17 | Prečítané:  18374x

Dala by som všetko za to, keby som pred dvoma rokmi mohla zachrániť svojho otca. Choroba, ktorá proti našej rodine stála, bola z kategórie tých, kde to bol dopredu stratený boj.

Tá, ktorá ohrozuje masovo našich rodičov teraz, to však nebude mať až také ľahké.

Dnes zaočkovali v Izraeli mojich svokrovcov proti Covidu. Bolo to drive-in očkovanie - bez vystúpenia z auta.

Okno dole, nastaviť čelo teplomeru, vystrčiť ruku. Pich!

Hneď po pichnutí im do tej istej ruky strčili fľašu s vodou, ruka dovnútra, okienko hore, zapnúť motor a posunúť sa na parkovisko. Čakacia doba: 0 minút. Termín bol dohodnutý dopredu. Naplánovaný čas procedúry na osobu: 5 minút. Skutočná doba procedúry: 4 minúty. Na parkovisku naordinovaná povinná pauza: 15 minút. Dve sestričky jazdia malým šikovným elektro-autíčkom pomedzi zaparkované autá a všetkých sa pýtajú: "Cítite sa dobre? Nepotrebujete pomoc?" Kto si želá, môže si uľaviť na provizórnej toalete priamo na parkovisku. Všetkých 9 miliónov obyvateľov Izraela má byť touto metódou zaočkovaných počas nasledujúcich troch mesiacov.

Izrael je za normálnych okolností krajinou chaosu, ale keď ide do tuhého, stoja všetci v pozore ako vojaci pruskej armády (túto metaforu mi práve pošepol môj muž Mark, ktorý Izrael pozná tak dobre, ako vrecko na svojich nohaviciach). V stanovenom termíne takto isto prebehne aj druhá dávka.

Moja svokra nemá žiadne vedľajšie účinky, môj svokor mal chvíľku po očkovaní pocity únavy, ale tie rýchlo pominuli. Nechcem to zakríknuť, ale o Markových rodičov sa už snáď, pokiaľ ide o Covid, strachovať nemusím.

Suseda

To však rozhodne nemôžem povedať o našej spriatelenej susedke. Šarmantná a úžasne energická Melis (meno zmenené) z poschodia pod nami, úspešná majiteľka cestovnej agentúry, ktorá len pred pár dňami skrásnila verejné priestory nášho domu veľkorozmerným abstraktným umením na plátne. Ešte pred dvoma týždňami vybehla ako mladá srnka hore na naše poschodie a vyniesla mi svoje študíjne podklady, z ktorých sa pred pár rokmi učila na náročnú skúšku, potrebnú pre získanie švajčiarskeho pasu. Bodro mi oznámila, že aj keď žijeme v krajine s najťažším procesom získavania občianstva na svete, ak to zvládla ona, zvládnem to aj ja. Vtedy som ju videla v tom jej štandardnom akčnom stave poslednýkrát. Plánovala som jej ako symbolické poďakovanie zaniesť drobný darček: špeciálnu šnúrku na zavesenie rúška na krk. Už som to nestihla. Minulý štvrtok ráno sa pod našimi oknami zjavila sanitka. Šokovaní sme sledovali, ako veľmi pomalým, neistým krokom, podopretá mužom v skafandri, vyšla z nášho vchodu Melis. O chvíľu sanitka odišla a odvtedy žijeme v strachu. Sme v kontakte s jej synom, v poslednej správe nás informuje, že mama dostáva veľké množstvá kyslíka, je veľmi slabá, bojuje, ale zatiaľ nepotrebuje ventiláciu. Tento stav vraj môže trvať ešte veľmi dlho a nikto netuší, s akým výsledkom. Melis leží v zurišskej fakultnej nemocnici, kde dostáva najlepšiu dostupnú liečbu na Covid.

Otec

Ockova choroba prišla šokujúco nečakane, rýchlo, chce sa mi povedať z plného zdravia. Silný, zdravo žijúci chlap tesne po oslave sedemdesiatky mal v jeden slnečný februárový deň problém prehltnúť kúsok lahodného stejku. Ako vždy si ho najprv poriadne pokorenil, gurmánsky k nemu privoňal a tešil sa na prvé sústo. Lenže čosi v jeho hrdle bolo v tento deň inak. Sústo nechcelo skĺznuť nadol. To, čo v jeho hrdle rástlo, tam ako filmový Votrelec čupelo dlho, možno celé roky v strategickom zázemí, bez jediného náznaku. A ozvalo sa to počas toho nedeľného obeda. Takých stejkových momentov, len stále horších, bolo potom zrazu stále viac a horor, ktorý nás čakal, predčil všetko, čo som dovtedy videla vo svojom milovanom Walking Dead a ostatných žánrovkách. Otca sme stratili tri mesiace po stanovení diagnózy a päť mesiacov od toho záhadného momentu s maminým lahodným stejkom.

Od začiatku pandémie sa s mamou a bratom často rozprávame o tom, ako by ju asi vnímal môj otec.

Zrejme by sa v ňom miešali pocity sociológa, ktorý s profesionálnym zápalom sleduje dianie, s pocitmi obyčajnej úzkosti a veľkými obavami mimoriadne opatrného človeka, ktorým bol. Mama by zrejme počas ich spoločných výjazdov do obchodu tŕpla, či otec neokomentuje najbližšieho rúško-ignoranta. Tešil by sa, že má v nočnom stolíku už roky nevyužitý pulzný oximeter na prst, ktorý som mu kedysi ako správna paranoidná dcéra darovala na meniny. (Presne ten pulzný oximeter, ktorý by dnes možno bol napovedal Melis, že je na čase zavolať si pomoc. Skôr, ako to v skutočnosti urobila).

Môj múdry otec od júla 2018 leží na bratislavskom Slávičom údolí a nevie nič o tomto čudesnom roku 2020. O rúškach, popieračoch, zľahčovačoch, vakcíne, o zúfalom premiérovi, o rozjarených britských lyžiaroch v švajčiarskych Alpách a otvorených lyžiarskych strediskách na Slovensku v čase globálnej pandemickej krízy.

Otec patrí do sveta pred koronou, tento svet so sociálnym odstupom a zahalenými tvárami by nespoznával.

Ach ocko, čo by si len na toto všetko povedal?

S mŕtvym otcom a zaočkovanými svokrovcami sa teda v súvislosti s koronou musím strachovať - keď hovoríme o rizikových skupinách - už len o svoju mamu a o susedku Melis. Verím, že jednu to obíde úplne a druhá, že to prežije.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Lipšic: Zatýkanie ľudí nie je divadlo, nemožno čakať, že polícia zasiahne každý týždeň

Spochybňovanie spolupracujúcich obvinených považuje za cielené.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Koalícia nám povie, či chce spravodlivosť, alebo pomstu

Lipšic ako prokurátor stále nie je dobrý nápad.


Už ste čítali?