Púť mojej mamy na miesto vraždy

Autor: Lucia Livschitz Kollárová | 24.2.2020 o 8:05 | Karma článku: 7,44 | Prečítané:  1261x

Včera sa moja mama dožila 70 rokov. Sú to jej druhé narodeniny bez môjho zosnulého otca. Od jeho smrti sú každé jedny narodeniny neopísateľne ťažké. Jeho, mamine, bratove, moje.

Keď som sa mamy opýtala, čo v tento ťažký deň bude robiť, povedala mi, že chce urobiť niečo zmysluplné. Pôjde zapáliť sviečku za Jána a Martinu do Veľkej Mače. Toto je typická moja mama. Aj tak však jej rozhodnutie prekvapilo a  dojalo mňa aj môjho švajčiarskeho manžela Marka. Zatiaľ čo v nedeľu popoludní v Zürichu píšem tieto riadky, je moja mama s bratom na tom smutnom mieste, zapaľujú sviečky a ja som tam v duchu s nimi.

Pohodová švajčiarska spoločnosť a slovenské traumy

Keď som sa pred dvoma rokmi ráno dozvedela, že v mojej starej vlasti objavili telo zavraždeného novinára a jeho milej, začínal tu v Zürichu šedivý hmlistý deň, februárovo typický pre toto pôvabné, aj keď často zamračené mesto na jazere. Zavolala som domov mojim rodičom a na linke Zürich-Bratislava sme cez WhatsApp predýchavali tú neuveriteľnú informáciu. Pár hodín po prvom šoku sme potom popoludní s Markom a dcérkou sedeli v aute a boli sme ticho. Mark, prežívajúci so mnou udalosti v domovine, súcitne mlčal tiež. O hrôze zo Slovenska už nevedel len odomňa, ale aj zo správ vo švajčiarskom rozhlase. O diagnóze môjho ocka a o tom, že o pár mesiacov prestane existovať, sme vtedy ešte netušili, takže jediný smútok, ktorý som cítila, sa týkal Slovenska.

Pozerala som sa cez okno nášho auta na spokojných, vyrovnaných Zürišanov prúdiacich ulicami a myslela na to, že  títo sebavedomí,  život si užívajúci Švajčiari netušia, čo sa deje v krajine, vzdialenej len hodinku letu od nich.  A aké majú ohromné šťastie, že žijú v takej pohodovej spoločnosti, akou je tá ich. Bez tráum, bez rán. Bez permanentných šokov z káuz, bez nehorázností vládnucich politikov a "ich" ľudí. Už päť rokov v tej pokojnej, normálnej, zdravej spoločnosti žijem s nimi a snáď v nej aj zostarnem. Ale v deň, keď objavili Jána a Martinu, som im - svojim švajčiarskym spoluobčanom - závidela, ako keby som tam bola len na krátkej návšteve. Ako keby som ani nikdy zo Slovenska neodišla.

Niekoľko známych mojej mamy sa jej pred pár dňami pýtalo, či niečo nenapíšem k útokom premiéra Pellegriniho na nás, zahraničných Slovákov.  K vyjadreniam,  že sa o Slovensko zaujímame maximálne tak v prípade,  ak si tam potrebujeme  dať opraviť zuby. Tie slová sa ma, samozrejme, dotkli tak, ako mnohých iných Slovákov v zahraničí, ktorí sú stále pevne prepojení so Slovenskom. V prvej chvíli som naozaj nemala chuť špiniť tento blog, venovaný pamiatke môjho otca,  niečím takým nízkym, ako bolo to absurdné hecovanie. Veľa múdrych ľudí predsa promptne a výstižne reagovalo článkami či videami a hovorili aj za mňa.

Smútenie pomocou činov, ktoré majú hĺbku

Nikto by sa nemal cítiť previnilo preto, že si pre život zvolil inú krajinu. Či už z lásky k cudzincovi, tak ako ja, alebo kvôli zamestnaniu. Alebo z akéhokoľvek iného dôvodu. To je totiž sloboda. A tento koncept zrejme ešte všetci slovenskí politici nepochopili.  My, čo nežijeme na Slovensku, nemusíme nikoho presviedčať o tom, čo cítime ku krajine, v ktorej žijú naši rodičia, súrodenci, starí priatelia.

Cítim to tak, že to úplne najdôležitejšie je, že človek, bez ohľadu na to, kde žije, robí čosi, čo dáva životu zmysel a hĺbku. Moja mama v deň svojich 70. narodenín, ktoré musela prežiť bez svojho mŕtveho muža,  nechcela sedieť doma a žialiť nad svojim osudom, ale urobila niečo zmysluplné. Niečo, čím si vlastne uctila aj môjho otca, ktorý by dal všetko za to, aby sa mohol dožiť zmien v slovenskej spoločnosti. Aj tak sa dá smútiť - prostredníctvom činov, ktoré majú hĺbku.

Až najbližšie priletíme s dcérkou Minkou na Slovensko, pôjdem najprv ockovi na hrob a potom poprosím mamu a brata, aby nás vzali k domu Jána a Martiny do Veľkej Mače. A až bude Minka väčšia, porozprávam jej, prečo sa jej stará mama v deň svojich 70-tych narodenín vydala na toto miesto.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Nepôjdete ani von so psom, tak si Matovič predstavuje vypnutie Slovenska

'Blackout' by mohol trvať tri až štyri týždne.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Blackout v hlave premiéra

Existujú nezmysly, ktoré veru žiadne štúdium nepotrebujú.


Už ste čítali?