Keď som sa mamy opýtala, čo v tento ťažký deň bude robiť, povedala mi, že chce urobiť niečo zmysluplné. Pôjde zapáliť sviečku za Jána a Martinu do Veľkej Mače. Toto je typická moja mama. Aj tak však jej rozhodnutie prekvapilo a dojalo mňa aj môjho švajčiarskeho manžela Marka. Zatiaľ čo v nedeľu popoludní v Zürichu píšem tieto riadky, je moja mama s bratom na tom smutnom mieste, zapaľujú sviečky a ja som tam v duchu s nimi.
Pohodová švajčiarska spoločnosť a slovenské traumy
Keď som sa pred dvoma rokmi ráno dozvedela, že v mojej starej vlasti objavili telo zavraždeného novinára a jeho milej, začínal tu v Zürichu šedivý hmlistý deň, februárovo typický pre toto pôvabné, aj keď často zamračené mesto na jazere. Zavolala som domov mojim rodičom a na linke Zürich-Bratislava sme cez WhatsApp predýchavali tú neuveriteľnú informáciu. Pár hodín po prvom šoku sme potom popoludní s Markom a dcérkou sedeli v aute a boli sme ticho. Mark, prežívajúci so mnou udalosti v domovine, súcitne mlčal tiež. O hrôze zo Slovenska už nevedel len odomňa, ale aj zo správ vo švajčiarskom rozhlase. O diagnóze môjho ocka a o tom, že o pár mesiacov prestane existovať, sme vtedy ešte netušili, takže jediný smútok, ktorý som cítila, sa týkal Slovenska.
Pozerala som sa cez okno nášho auta na spokojných, vyrovnaných Zürišanov prúdiacich ulicami a myslela na to, že títo sebavedomí, život si užívajúci Švajčiari netušia, čo sa deje v krajine, vzdialenej len hodinku letu od nich. A aké majú ohromné šťastie, že žijú v takej pohodovej spoločnosti, akou je tá ich. Bez tráum, bez rán. Bez permanentných šokov z káuz, bez nehorázností vládnucich politikov a "ich" ľudí. Už päť rokov v tej pokojnej, normálnej, zdravej spoločnosti žijem s nimi a snáď v nej aj zostarnem. Ale v deň, keď objavili Jána a Martinu, som im - svojim švajčiarskym spoluobčanom - závidela, ako keby som tam bola len na krátkej návšteve. Ako keby som ani nikdy zo Slovenska neodišla.
Niekoľko známych mojej mamy sa jej pred pár dňami pýtalo, či niečo nenapíšem k útokom premiéra Pellegriniho na nás, zahraničných Slovákov. K vyjadreniam, že sa o Slovensko zaujímame maximálne tak v prípade, ak si tam potrebujeme dať opraviť zuby. Tie slová sa ma, samozrejme, dotkli tak, ako mnohých iných Slovákov v zahraničí, ktorí sú stále pevne prepojení so Slovenskom. V prvej chvíli som naozaj nemala chuť špiniť tento blog, venovaný pamiatke môjho otca, niečím takým nízkym, ako bolo to absurdné hecovanie. Veľa múdrych ľudí predsa promptne a výstižne reagovalo článkami či videami a hovorili aj za mňa.
Smútenie pomocou činov, ktoré majú hĺbku
Nikto by sa nemal cítiť previnilo preto, že si pre život zvolil inú krajinu. Či už z lásky k cudzincovi, tak ako ja, alebo kvôli zamestnaniu. Alebo z akéhokoľvek iného dôvodu. To je totiž sloboda. A tento koncept zrejme ešte všetci slovenskí politici nepochopili. My, čo nežijeme na Slovensku, nemusíme nikoho presviedčať o tom, čo cítime ku krajine, v ktorej žijú naši rodičia, súrodenci, starí priatelia.
Cítim to tak, že to úplne najdôležitejšie je, že človek, bez ohľadu na to, kde žije, robí čosi, čo dáva životu zmysel a hĺbku. Moja mama v deň svojich 70. narodenín, ktoré musela prežiť bez svojho mŕtveho muža, nechcela sedieť doma a žialiť nad svojim osudom, ale urobila niečo zmysluplné. Niečo, čím si vlastne uctila aj môjho otca, ktorý by dal všetko za to, aby sa mohol dožiť zmien v slovenskej spoločnosti. Aj tak sa dá smútiť - prostredníctvom činov, ktoré majú hĺbku.
Až najbližšie priletíme s dcérkou Minkou na Slovensko, pôjdem najprv ockovi na hrob a potom poprosím mamu a brata, aby nás vzali k domu Jána a Martiny do Veľkej Mače. A až bude Minka väčšia, porozprávam jej, prečo sa jej stará mama v deň svojich 70-tych narodenín vydala na toto miesto.