Z pohrebu do detského kútika - smrť a kolobeh života

Autor: Lucia Livschitz Kollárová | 8.12.2019 o 11:37 | (upravené 8.1.2020 o 19:18) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  753x

Keď som 9. júla 2018 prilietala s dcérkou na návštevu do Bratislavy, aby som strávila dva pekné týždne s rodičmi a bratom, netušila som, že na konci tých dvoch týždňov budem pochovávať svojho ocka.

Smrť blízkeho človeka, ešte k tomu taká prekvapivá ako v našom prípade, môže v prvých hodinách a dňoch uvrhnúť rodinu do chaosu. Veci, ktoré dávali životu logiku a rámcovali každý deň, zrazu akokeby nemali zmysel. Byt, v ktorom s vami ešte včera žil váš blízky, pôsobí studeno a cudzo. Poriadok, pokoj a normálny chod života – to všetko je z minúty na minútu obrátené na hlavu a vy neviete, kde začať. Váš milovaný prestal existovať. Každá bunka vo vašom tele odmieta uveriť tomu, že je nenávratne preč, ale namiesto toho, aby ste sa mohli utiekať do sebaklamu, musíte konať.

V najbližších hodinách a dňoch musíte pripraviť pohreb a urobiť desiatky úkonov, z ktorých každá je spojená so smrťou toho, bez koho nechcete žiť. Obvolať rodinu a známych. Rozhodnúť sa pre kremáciu či pohreb do zeme. Vybrať truhlu. Pripraviť smútočné oznámenie. Vybrať šaty pre milovaného do truhly. Zrušiť jeho bankové konto, predplatné časopisov, telefónne číslo. Komunikovať s úradmi. Kúpiť si dôstojný čierny odev na poslednú rozlúčku. A všetok tento organizačný supervýkon podávať v stave, v ktorom vám ako nadľudská námaha pripadá už ranné umytie zubov.

Ako vybrať rakvu pre ocka

Brat, mama a ja sme mali šťastie v nešťastí: boli sme v tom chaose, chlade a novom, cudzom svete, fyzicky pri sebe. Ja, ktorá už roky žijem 800 kilometrov od rodiska, som bola ako zázrakom doma. A tak sme všetky tie bolestné rozhodnutia a prípravu pohrebu nejako zvládli spolu. Autorské úlohy, spojené s otcovou smrťou, som mala na starosti ja - smútočné oznámenie aj celú obradnú reč, o ktorej prednes sme požiadali zamestnanca pohrebnej služby. Dodnes si pamätám na to, ako plačúc ťukám do klávesnice a ako zastávkami ockovho života aj jeho bohatej vedeckej kariéry plním dve áštvorky. Do toho mi zvoní cez Whatsapp mama z pohrebného ústavu a pýta sa, či mi môže cez kameru ukázať rakvy, pretože sa s bratom nevedia rozhodnúť a chcú počuť aj môj názor. A tak spolu my traja vyberáme rakvu: mama v kancelárii pohrebnej firmy snímajúca naživo kamerou smartfónu všetky tie vystavené truhly (s taktnou a súcitnou zamestnankyňou za pracovným stolom v pozadí), a ja za počítačom v rodnom dome, zatiaľ čo moja vtedy dva a polročná dcérka s nasadením rozotiera čokoládový miláčik po snehobielej stene.

Späť do života

Akokoľvek omračujúca a zdanlivo nezvládnuteľná je táto tsunami vybavovaní, rozhodnutí a byrokratických úkonov, súčasne je aj nesmierne dôležitá pre hojenie. Pozostalých núti vrátiť sa z prvotnej paralýzy späť do rytmu života. Aj keď to nie je rytmus, ktorý by sme si želali, hlavne, že to je aspoň nejaký rytmus - a zmysel. Bez tohoto núteného fungovania by sme sa v tých prvých dňoch asi zbláznili. Lenže takto nemáte na výber, musíte sa vzchopiť a musíte sa zomknúť ako rodina, aby ste spolu zvládli ten ľadovo pôsobiaci pragmatizmus. Posolstvo je rovnako banálne, ako vitálne: život ide ďalej. A je to úvodná kapitola k novému začiatku. Sú to prvé spoločné krôčiky okresanej rodiny, ktoré sa čoskoro zmenia na novú realitu. Čo sa ešte pred pár momentmi zdalo nemožné, sa zrazu stáva prirodzenou logikou.

Svetský raj ako východisko zo smrti

A náš život šiel ďalej ešte v jednom ohľade. Moja malá dcérka Minka, ktorá pred pár dňami zanechala svoje čokoládové otlačky na stene v rodnom dome, samozrejme nemohla byť na pohrebe. Zatiaľ čo sme pochovávali  ocka, skákala pod dohľadom môjho najlepšieho priateľa Mareka na nafukovacom hrade v detskom raji priamo oproti cintorínu Slávičie Údolie. Hneď po obrade som prešla cez cestu a vstúpila do nákupného centra v ktorom sa detský raj nachádza. Blížila som sa k tým dvom úplne "rozhodená", s rozmazaným mejkapom a celá v čiernom. Za útlou poskakujúcou postavičkou mojej dcérky som cez veľké okná presklenej budovy jasne videla rozpadávajúci sa smútočný sprievod, mamu, Kaja. Minka ku mne vystrela svoje spotené rúčky, celá jej bytosť ovládnutá endorfínmi z toľkého skákania: "Mama, mamaaaaa!" Zovrela som ju v náručí a zrazu som vedela, že to zvládnem. Že život ide definitívne ďalej. Kruh života sa točí. Som zodpovedná za ďalšiu generáciu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Robertova voľba

Prepustiť Trnku na slobodu, a vyzerať ešte viac ako mafia, Smeru nijako nepomôže. Ale tá druhá možnosť bola oveľa horšia.


Už ste čítali?