reklama

Sedemnásť mesiacov dospelej polosiroty

V jeden z horúcich dní júla 2018 som sedela na posteli vo svojom rodnom dome, ani nie trojročná dcérka mi v lone poskakovala v rytme detskej pesničky Baby Shark, bzučiacej z televízora a do toho mi zatelefonovala moja mama.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Povedala, že ocko umrel. Na obrazovke televízora šantili animované žraloky v bizarnej choreografii, rúčky mojej malej, skvele sa zabávajúcej Minky imitovali zatváranie a otváranie žraločej tlamy a na hodinách bolo niečo pred treťou. Chcela som vstať, ale dieťa na mojich kolenách zrazu vážilo 150 kíl. Ostala som na tej posteli sedieť až do návratu mamy, s telefónom v ruke a slúchadlami v ušiach, vlastne v tej istej polohe. Bej-bí šárk tu tú tu túúúúúúúú...

Smrť sa týka tých druhých

Strata otca alebo mamy v dospelom veku je univerzálnou ľudskou skúsenosťou, ktorou, ak ide všetko tak, ako v živote ísť má, prejdeme raz všetci. Vo svojich 41 rokoch a najšťastnejšom období života som však na chorobu, šokujúco rýchly priebeh po jej prvom symptóme a na následnú smrť svojho rodiča absolútne nebola pripravená. Tému konečnosti života - svojho aj mojich milovaných - som do roka 2018 úspešne vytesňovala. Nemala čo hľadať v tej mojej malej idylke, s milujúcim manželom, vytúženým dieťaťom, šikovným a úspešným bratom a dvoma úžasnými, akčnými a zdravo žijúcimi rodičmi. Do tohto konceptu jednoducho vôbec smrť ako niečo devastujúco definitívne nezapadala. Nevenovala som jej dovtedy ani myšlienku. Bola niečím, čo sa týka iných, nie našej šťastnej rodiny. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A potom to, ako by povedal môj otec, buchlo. Boli sme úplne nepripravení. 

Prvá v klube 

Okruh známych môjho brata Kaja je aj vďaka aktivite na sociálnych sieťach podstatne väčší ako môj, takže sa mu v prvých dňoch dostávalo množstva súcitu a láskavých slov od desiatok priateľov. Bola som šťastná, že v tej našej tragédii má toľko útechy, a to aj od rovesníkov, ktorým sa to už prihodilo. Môj manžel na náročnom pracovnom výjazde v Nórsku využíval každú prestávku v práci na to, aby so mnou mohol hovoriť. Dojatá som odmietla jeho ponuku, že okamžite sadne na lietadlo a priletí za nami. Už telefonáty a počuť jeho hlas boli obrovskou pomocou. Po boku mi stál aj najbližší kamarát Marek. Lenže: obaja ešte majú svojich rodičov. To, čím som prechádzala, si ešte našťastie neprežili.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nikdy by som si nemyslela, aké zásadné a terapeutické je bezprostredne po nečakanej smrti rodiča počuť, že sa to stalo aj iným, počuť od tých, čo si tým prešli, že sa to dá prežiť. A že vedia, ako vám práve teraz je. 

V mojom najbližšom generačnom okolí nie je nikto, komu sa to už stalo. Som prvá. Akokoľvek mi bol a je môj manžel oporou a utešiteľom, jednoducho mi nemohol pomôcť skúsenosťou dospelej polosiroty. Prvé dni po ockovom konci som po nociach googlila, ktoré slávne osobnosti prišli nedávno o otca a ako tie prvé dni, ale aj všetky nasledujúce, prežili. Obzvlášť herečky Gwyneth Paltrow a Nicole Kidman netušia, ako veľmi mi pomohli. Paltrowovej otec, známy scenárista Bruce Paltrow, zomrel rovnako nečakane, predčasne a na podobnú diagnózu, ako môj. A keď britský spevák Chris Martin písal pesničku "Fix You" (Zahojiť ťa) pre svoju vtedajšiu lásku Gwyneth Paltrow, asi netušil, že sa ňou raz budú "hojiť" aj iné zdrvené dcéry. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nejako to prežiť

Keď zomrel americký herec Luke Perry, na verejnosť sa dostali fotky jeho partnerky, ktorá deň po jeho smrti vychádzala zo salónu krásy. Pobúrenie nemalo hraníc. Ako len mohla?! Nikdy nezabudnem, ako sme v prvé ráno po ockovej smrti sedeli s mamou tiché a zlomené v kuchyni, každá z nás po troch ťažkých mesiacoch schudnutá o niekoľko viditeľných kilogramov, keď sa vo dverách zjavil môj brat a hovorí: "Mami, Luci, poďte, urobíme si výlet. Pôjdeme na farmu, dáme si bryndzové pirohy, sú tam zvieratká a preliezky pre Minku." Zbalili sme psa a dieťa, nasadli do bratovej dodávky a vyrazili na výlet, ktorý mal zrejme ten istý zmysel, ako beauty-wellness priateľky Luka Perryho: nezblázniť sa, utiecť z domu, kde vám milovaného človeka všetko pripomína a nejako ten prvý deň prežiť. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Oslabenie žiaľom z nás môže urobiť ľahký terč

Akosi automaticky sa očakáva, že zo smrti rodiča sa dospelý človek "otrasie" rýchlo, veď je to prirodzený kolobeh života. Tento postoj ma prekvapuje stále znova a znova. Ako keď sa pred časom ktosi neveriacky opýtal môjho manžela: "Ako to, že Lucia je na tom ešte stále zle? Veď od smrti jej otca sú to už aj dobré štyri mesiace?!" 

Dospelé dieťa mŕtveho rodiča je často predmetom nenápadného nátlaku: vzchop sa, funguj ďalej, zabávaj sa, toto už predsa musíš mať odsmútené. Trochu som ho cítila aj ja. A potom sú tu samozrejme ľudia, ktorí netušia, že sa práve nachádzate v čiernej diere svojej existencie a zasadia vám ešte nejaký ten úder navyše. Ako tá nepríjemná švajčiarska vychovávateľka v novej predškôlke mojej dcérky (áno, aj tu v perfektne fungujúcom Švajčiarsku sem-tam narazíte na profesionálneho odľuda), ktorá si ma mesiac po ockovej smrti "podala" s takou chuťou, že som sa, oslabená a vyčerpaná smútkom, nedokázala ani len slovom ohradiť. Škôlku sme zmenili (a škôlka neskôr zmenila opatrovateľku). 

Už si znova spievam so žralokmi

Dnes, skoro po roku a pol po otcovej smrti, si už môžem vypočuť "Baby Shark" bez toho, aby mi zovrelo hrdlo od bolesti a žiaľu. Dokonca už neutekám pred dcérkinými výzvami, aby som si s ňou jej žraločí detský hit zaspievala. Aj ockove fotky v telefóne si už dokážem pozrieť. Brat, mama a ja sme sa naučili existovať bez otca a ako sa tomu hovorí v odbornej literatúre, jeho "stratu sme integrovali do svojich životov". 

Myslím na neho každý deň. Ako by sa smial na najnovšom kúsku svojej vnučky, ktorá zdedila jeho originálny humor a šibalstvo. Čo by povedal na udalosti a odhalenia v slovenskej spoločnosti a ako vášnivo by prežíval tento zápas o svoju krajinu. Ako by položartom vyháňal moju mamu od štandardne nekonečného telefonátu so "starou" (ako ma nežne volal), pretože vonku je predsa tak krásne a treba využiť posledné slnečné dni babieho leta. Myslela som naňho aj teraz pred chvíľkou, keď som zvyšok Minkinho keksíka z koberca vysávala novým vysávačom, z ktorého výkonu by bol nadšený. 

Po pohrebe som si dala zmenšiť remienok na otcových hodinkách a nosím ich každý deň. Takže ho mám pri sebe a na sebe aj fyzicky a je to krásny pocit.

Možno práve zúfalo googlite tak ako pred rokom a pol ja

...a narazíte na tento text. Ak vám nedávno alebo aj pred rokom zomrel rodič, s ktorým ste mali blízky vzťah, viem presne, ako vám teraz je. Ako vás rozplače možno už len zmienka kolegyne či známeho, že boli "v nedeľu na obede u rodičov". Viem aké to je zrdvujúce, keď si zrazu uvedomíte, že mŕtveho rodiča máte ešte stále v adresári smartfónu, ale už vám nikdy nezazvoní. A koľko to chce sily ten kontakt z adresára vymazať. Alebo, ako sa vám podlomia kolená vždy, keď v rádiu pustia jednu z troch piesní, ktoré ste mu mohli dať zahrať na pohrebe (pričom výber ponúkaných piesní sa silno prekrýva s playlistom väčšiny bežných rádií). A tak radšej na dlhý čas úplne prestanete počúvať rádio. 

Prvých 17 mesiacov bez otca je preč a už konečne sa o to, čo ma naučili, viem podeliť. Že bolesť sa dá prekonať. Že zdrvujúca strata sa dá premeniť na láskyplnú spomienku. Že duša zosnulého milovaného človeka ďalej žije a ďalej rastie vo vlastnom vnútri. Že vrúcno tej duše sa dá odovzdať tým okolo. A ako človek zrazu dokáže život a veci okolo seba vnímať oveľa intenzívnejšie, ako kedykoľvek predtým.

Lucia Livschitz Kollárová

Lucia Livschitz Kollárová

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  99x

Som vyštudovaná novinárka, celý život som v nejakej podobe pracovala so slovom. Od roku 2015 žijem so svojim švajčiarskym manželom a malou dcérkou v Zurichu. Tento blog som pôvodne venovala strate môjho otca. Vo svojich textoch sa na jeho smrť a na to, ako som ju spracovala, pozerám z rôznych uhlov. V nádeji, že tí, ktorí tiež trpia, nájdu útechu. Rana z leta 2018 je stále veľmi živá, no život ide ďalej a pomaly začínam písať aj o inom. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu